V tieni prastarých stromov I.

Jarné slnko už mocné a silné sa predieralo cez chmúrne mračna, zaiste ako zimný duchovia
čo sa naposledy pokúsili zatieniť zlatisté lúče. Príroda sa ospalo zobúdzala po dlhom spánku avšak
radostné vítanie jari to veru nebolo.
     Na okraji lesa  pred malou čistinkou mihotajúc pomedzi stromi sa črtala skupinka utečencov.
Vysilení od dlhého behu, opretí o kmeňe stromov lapali po dychu, preklínali a kliali. Iba postava v
šedom plášti ako myška so zovretými pastami a tresúca sa od hnevu hľadela pre seba do údolia kde
 besneli samotní čerti. Ohnive jazyky vyskakovali do výšky a kúdele dymu zahalili cele údolie.
     Ratibor, mohutný chlap so zjazvenou tvarou od mnohých bojov, viac obor ako človek podišiel
k postave v sivom plášti. Odhodil kožene rukavice a jednou rukou objal dievčinu.
"Hlupák, je to všetko tvoja vina" Trhla sebou a postavila sa pre neho s pohľadom plného
výčitiek, hnevu a sklamania. Oči utopene v krvi zalievali jej tvar slzami a hrdlo zovrete v
bolestnom kŕči vydalo iba chvejúci a šeptajúci hlások.
"Nepočúvli ste ma nikto mi neveril ani mne ani vedme. Veštba neklamala. Bohovia ma nechali žiť
aby tato neprávosť bola potretana. Ale ty..." Pozeral sa do jej oči ohnivo červených
už nie ľudských ale oči besa. Mŕtvolne bledé pery a tvar v kŕčoch mu vôbec neprimominali dievča, ktoré videl od mala vyrastať.
   "Krv našich ľudí je na tvojich rukách. Nič stoho by si nestalo nebyť tvojej zbabelosti. Rovnako ako si
nechal padnúť vladyku v boji a sám s holými rukami si sa vrátil domov, chudák. Akýsi vodca družiny
ako ťa vôbec otec mohol vystať po svojom boku. Preklínam ťa, preklínam.." búšila s celej sily to
jeho hrude no pri jeho ozrutnosti to bolo márne. Mlčal a stal. Cítil vinu. Oči navlhli, oči bojovníka
čo videli všetku ukrutnosť sveta mnohých vojnách teraz prvkyrat zrosili slzy. Pozeral pred seba
do krajiny, myšlienkami sa vracal do čias kedy hrdo stali s vladykom Borislavom ako brat s bratom
v jednom šíku a pod kopytami ich koni hynuli nepriatelia, keď sa z vyprav vracali domov za spevu
 a oslav ludi, hrdinovia z ktorych jeden už odpočíval v Nave. Spomínal aj na synov Borislava,
 ktorým hrdla preťali nože vrahov, na spalene hradisko, plač žien a deti v okovách vlačenych
 do zajatia divých Uhrov.
    Lesom sa rozletel šum vetra. Konare na ktorych uz bolo vidieť zelene lístky sa ohýbali, praskali
a cele kruny stromov ozili v tanci. Chlapi z družiny, už trochu odýchnutí spozorneli a s úctou
sklonili hlavy lebo vedeli, že s vetrom odchádzajú duše tých čo padli v nedávnom boji.
    Kým sa vrátil myšlienkami naspäť, Slavena už utekala dole čistinkou. Prisahal Bohom, že už nikdy
viac nepočetie krvy z vladykovho rodu kým bude žit. Rozbehol sa lúkou za ňou a cez zuby chrčal plný
zlosti "Nikdy, nikdy".